Túto reportku som napísal po nakopnutí od priateľov z Cykloslovakia niekedy v roku 2009. Bola uverejnená na už zaniknutom webe www.cykloslovakia.sk a tak som si dovolil ponúknuť ju pre web www.gruppetto-bratislava.sk . Už z nadpisu vidieť, že sem patrí, pretože som patril medzi tabačkárov, t. j. jazdcov v tabaku, moderne v gruppette. Schwechater Radmarathon bol obľúbený medzi západoslovenskými hobíkmi a medzi rokmi 2001 až 2011 mám zaevidovaných 8 účastí. Možno bol obľúbený aj preto, že štart bol na parkovisku v areále pivovaru vo Schwechate, tam bol aj ciel, aj pastapárty. A keďže hlavným sponzorom bol pivovar, tak bolo aj nejaké to pivo. Jazdil sa v máji, vždy vo štvrtok – to bol v rakúsku nejaký náboženský sviatok (tak sa mi zdá, že to volajú Himmelsfahrt), sviatok sa odvíjal od Veľkej noci, bol pohyblivý, absolvoval som štarty medzi 9. až 25. májom. V sobotu boli totiž na tom parkovisku blšáky a v nedeľu sa im nechcelo organizovať... Tak po krátkom objasnení poďme na pôvodnú reportku.
Po februárovej snehovej nádielke, marcovom trápení sa s prieduškami a z tohto dôvodu vynechaného rozjazdenia sa v Chorvátsku, som s tristo najazdenými kilometrami absolvoval svoju prvú jarnú klasiku – Neusiedlersee Radmarathon. Vietor a skoro žiadna zimná príprava spôsobili, že dopadol tak, ako sa dalo čakať - za roky účastí (prvá v roku 2001) druhý najhorší čas a posledný zo Slovákov vo výsledkovej listine. Máj už bol lepší, dokonca som začal jazdiť na bicykli aj do roboty. Avšak stále chýbajú dlhšie výjazdy (vytrvalosť a sila), ako aj jazda v skupine (rýchlosť). A tak na moju druhú jarnú klasiku – Schwechater Radmarathon (čiže šveháter ako sa vyslovuje po rakúsky) som nastupoval s podobnými ambíciami. Dokončiť a nemať najhorší čas.
Po obvyklých problémoch koho zveziem, alebo keďže ide o pivný maratón, kto ma odvezie, som vo štvrtok ráno nastupoval do auta k Michalovi... Dojazd, nájdenie miesta na parkovanie, registrácia prebehli v pohode. Preventívne som vynechal rozjazdenie, to aby som sa náhodou neunavil ešte pred štartom. Na parkovisku bolo vidieť dosť slovenských áut, sem tam niekto známy, s ktorým bolo treba prehodiť slovo s tendenciou pohľadať ďalšieho tabačkára, aby mi samému nebolo smutno. Trochu optimizmu mi vlial pohľad na balík pred štartovnou čiarou – trochu väčší ako vlani, avšak menší ako na Neusiedleri. Aj postavenie niekde v prostriedku bolo pre mňa výhodné, bude kam prepadávať dozadu.
Štart, najprv trochu tlačenice, po výjazde z nádvoria pivovaru na cestu sme už roztiahnutí. Rýchlo nahodiť hrubú, lebo na malej (kompakt s 34 zubami) nejako rýchlo prepadávam dozadu a pulzy letia strmo hore. Hlavne sa hneď na začiatku nezataviť, lebo ďalej by to bolo obrovské trápenie. Po dvoch-troch kilometroch som si všimol, že mi na Polare funguje iba pulzmeter, tachometer ukazuje stále nulu. Kua, moja chyba, nebol som sa rozjazdiť a tým som si nepreveril vzdialenosť medzi magnetom a snímačom otáčok. Opatrne zastaviť, aby som niekoho nezostrelil, upraviť vzdialenosť a poďme ďalej. Akurát som prišiel o výhodu polhodinového postávania pred štartovnou čiarou v strede štartovného poľa. Aj tak sa však za Schwechatom vytvorila celkom fajnová skupina. Pekne som si vzadu vycvrkával a vytešoval sa, že ešte asi nie som až tak vzadu. Po pár kilometroch sa dostali na špicu nejaké lokomotívy, ktoré zrýchlili, proti vetru natiahli skupinu a mne sa začal zvyšovať pulz. Až tak, že Polar začal protestovať. Dal som si povedať, veď každé ráno sypem tabletky na zníženie tlaku a predĺženie života a teraz si ho budem úmyselne skracovať? Jazdím preto, aby som si zdravotne pomohol a nie sa dorazil... Povedal som im dovidenia, zvesil nohy a trochu sa rozdýchal. Však možno príde ešte nejaká normálnejšia skupina. Preletelo okolo mňa niekoľko dvojíc – trojíc, ale bolo to s nimi ešte horšie ako s tou veľkou skupinou. Na dvoch miestach som videl niekoľko jazdcov, ktorí sa rozhodli, že si ustelú na asfalte alebo v priekope. Niektoré dresy mi boli z jazdy v skupine povedomé a tak som bol aj rád, že som sa s nimi rozlúčil. Už predtým som videl, že niektorí mali stále prsty na brzdách a pri každej príležitosti ich aj používali, niektorým nerobilo problémy hádzať polmetrové vlny... Bola to nebezpečná skupina.
Nakoniec som za sebou uvidel ďalšiu skupinu. Bola síce menšia, ale dosť dlho jej trvalo, kým ma dostihla, takže mi vyhovovala.Pred Hofombol zrazu vedla mňa Ernest. Ten s parťákmi štartoval úplne z poslednej rady a zrazu sa rozhodli, že poslední nechcú byť. Za chvíľu boli na špici a mierne zrýchlili. Rýchlosť mi vyhovovala a hoci hore Hofom je mierne stúpanie, pulz sa držal statočne. Za Hofom sa cesta stočila a z protivetra bol bočák. Dali sme sa štyria cykloslovakisti do lajny, ja na konci. Pozrel som sa dozadu a zistil, že som posledný – Rakúšanov sme rozvešali ešte v Hofe. Najmenej 300 m za nami nikto.
O niekoľko kilometrov ďalej som urobil chybu – chcel som si cykloslovakistov v rovnakých dresoch odfotiť. Fotky sa podarili, ale pár metrov som zaostal. Cesta v miernom stúpaní trochu uhla proti vetru, mal som problém z odložením fotoaparátu a zrazu bola medzi nami diera. Vpredu zavelili „JoKo odpadol“ a priložili, aby mu to osladili. Keď boli na vrchole stúpania, tak diera mala zo 50 metrov, keď som bol hore ja, diera bola väčšia. V klesaní som začal makať, avšak dole bola diera už 100 metrov, ďalšia hupka a Polar začal opäť protestovať. Vedel som, že na to nemám, tak som zvesil nohy, odradil na ľahký prevod a rozdýchal to. Cestou do dediny Kaisersteinbruch, v ktorej sa začína prvé stúpanie, ma dostihlo niekoľko Rakúšanov, ktorých sme otrhali ešte v Hofe. Kopec to nie je ani veľký, ani dlhý. Keď človek na to má, povie že hákový. Ale treba na to mať... Na moje počudovanie som zo skupinky nebol na vrchole stúpania posledný, no, ale ani prvý. Popri Neziderskom jazere, na ceste po ktorej sa jazdí aj Neusiedlersee Radmarathon, som sa vytrápil v malej skupinke. Išlo to dobre, občas sme niekoho dostihli, občas odtrhli. Viacerí ako štyria sme neboli. Rakúšania ukázali, že jazdiť v bočnom vetre nevedia. Prvý na krajnici a ostatní za ním ako husi, každý si išiel svoj terezín. V podstate bolo jedno, či ideme v skupine alebo každý sám.
V Donnerskirchene, pred odbočkou z hlavnej, som rýchlo natlačil do hlavy energetický gel. Kúsok za odbočkou sa začína druhé stúpanie – na Kaisereiche. Trochu dlhšie ako Baba a na niekoľkých miestach aj trochu strmšie. Jedinou mojou radosťou je, že začína druhá polovica trate a že na Kaisereiche je bufet. Na začiatku stúpania som zapracoval ako správny cyklista – hore je občerstvovačka, tak načo ťahať do kopca plné bidony? Nie som profík, bidony nešli do priekopy. Dopil som ionťák z jedného a z druhého, v ktorom bola čistá voda, som sa popolieval. Zvyšok som chcel vyliať a vtedy som si všimol švárnu Rakúšanku, ktorá ma dostihla a išla vedľa mňa, ako sa smutno na mňa pozerá. Nedalo mi to, otrčil som jej ruku s bidonom. Vytrhla mi ho skoro aj s dlaňou. Zatiaľ čo mne popolievanie pomohlo, jej voda vo vysmädnutom žalúdku nepomohla a odporúčala sa dozadu. Ale asi som jej zachránil život, lebo si ma našla na bufete a strašne silne mi ďakovala. Začal zaberať aj gel, napriek stúpaniu sa mi išlo fajn a ani ma veľa cyklistov nepredbehlo.
Nakoniec som nebol posledný. 11 miest a 15 minút za mnou skončil Dušan Mráz zo Slowakei. Škoda, pokazil mi výsledok. Vo výsledkovej listine som napočítal 42 účastníkov, ktorí mali v stĺpci „Nation“ napísane SVK. Pekná účasť, taká ešte nebola. V podstate 10% účastníkov.Vraj niektorí chlapci zo Slovenska mali uvedenú národnosť rakúsku, na druhej strane sa mi nezdá, že by Volker Schneider bol Slovák...
A terazky už len rozmýšľať, čo ďalej? Pred jesenným Wildonom by sa žiadalo ísť si ešte niekam zajazdiť v skupine. Snáď aj tých kilometrov na tachometri bude viac...
Comments